Produkcia sa začala v roku 1956 v Gorkom, dnes Nižnom Novgorode, a sprevádzal ju pomalý nábeh. Napokon, popri dvadsaťjednotke schádzali z montážnych liniek ešte stále staré Pobedy. A to celé dva roky. V roku 1957 však už montáž GAZ-u 21 bežala na plné obrátky. Volga, pomenovaná po najväčšej ruskej rieke, mala robustnú konštrukciu pripravenú zvládať drsné podmienky tamojších ciest. Bol to jednoduchý a spoľahlivý stroj. Predné kolesá niesli lichobežníkové ramená s vinutými pružinami a vzadu tuhá náprava odpružená eliptickými listovými perami. Tlmenie zabezpečovali pákové kvapalinové tlmiče.
V prvej sérii dostala Volga len mierne modernizovaný 4-valec z Pobedy so „spodkovým“ rozvodom SV, ktorý dával vďaka väčšiemu objemu 2 432 kubických centimetrov (predtým 2 122) výkon 48 kW, čo bolo o 11 kilowattov viac. Už o rok neskôr sa však pod kapotou objavil modernejší agregát s objemom 2 445 ccm s hliníkovým blokom a hornou časťou kľukovej skrine. Kľukový hriadeľ bol uložený v piatich ložiskách a prenášal výkon 52 kW cez hydraulicky ovládanú suchú spojku na 3-stupňovú prevodovku s pákou na palubnej doske.
Poháňané boli, pochopiteľne, zadné kolesá, spojené s prevodovkou pomocou trojdielneho kardanu. Prevody boli natoľko krátke, že s Volgou 21 sa dalo rozbiehať na dvojke. Trojku ste radili až mimo mesta. Na ovládanie pákou si však bolo treba chvíľu zvykať. Inak ponúkala Volga aj vďaka veľkému volantu slušný komfort riadenia. S brzdami to bolo horšie. Ťažký stroj s hmotnosťou 1 360 kg sa mohol spoľahnúť len na štvoricu bubnových jednookruhových bŕzd. Až do roku 1960 používal podvozok Volgy centrálne mazanie. Neskôr ho nahradili samostatné maznice. Parkovacia brzda mala „kontrolku“.
O komfort posádky bolo dobre postarané. Predné nedelené sedadlo s pružinami zvládlo až troch cestujúcich, takže GAZ 21 si poradil so 6-člennou posádkou. Veľké prepruženie dokázalo odfiltrovať väčšinu nerovností aj na veľmi nekvalitných cestách. Sklopením predných operadiel sa Volga zmenila na dvojmiestny karavan, v ktorom nebolo problémom prespať. Dizajn oživoval transparentný rýchlomer. Vo výbave mohlo byť rádio. Nechýbali ani popolníky. Volga dokázala jazdiť rýchlosťou 130 km/h a za svoje služby si vypýtala 13 litrov benzínu na 100 km, aspoň podľa vtedajšej normy ČSN. Za zmienku stoja vzácne exempláre s automatickou prevodovkou! Áno, tie sa objavili už v prvej sérii.
Cena benzínu vtedy síce nehrala rolu, ale relatívne malá nádrž s objemom len 60 litrov stačila maximálne na 480 km jazdy. V Československu to problém nebol, na nekonečných pláňach Ruska však áno. Kvôli konštrukcii membránového čerpadla paliva a nádrži navyše Volga občas štrajkovala pri prudkom stúpaní. Ak ste mali menej ako osemlitrovú zásobu benzínu, čerpadlo umiestnené pri motore ho nedokázalo dopraviť do karburátora. Jednoducho pracovalo naprázdno. Jediným riešením bolo doplniť benzín. V roku 1958 došlo k prvej výraznejšej inovácii. A to sa už Volga GAZ 21 dostala konečne aj do Československa.
Zmeny boli zrejmé na prvý pohľad. Pôvodnú vodorovnú mriežku nahradila chrómová maska so 16 vertikálnymi otvormi. Zmenili sa smerové svetlá aj tvar nárazníkov. Interiér dostal novú palubnú dosku a pribudol ostrekovač čelného okna. A keďže Volga GAZ 21 sa v roku 1958 rozbehla na zahraničné trhy, pod kapotou sa objavilo niekoľko verzií motorov, ktoré sa podľa krajín líšili kompresným pomerom. Od 6,7 : 1 až po 7,65 : 1. Výkon sa tak pohyboval od 55 do 59 kW. Verzie s nízkym kompresným pomerom si vystačili s nízkooktánovým benzínom, čo bola výhoda najmä v Rusku. Spáliť vedeli prakticky čokoľvek.
Už o dva roky nato nasledovala ďalšia inovácia. Opäť sa menila maska a nárazníky. A najmä, z prednej kapoty zmizla soška jeleňa navrhnutá Vladimírom Arjamovom. Dovod? Bezpečnosť chodcov. Nový karburátor a nové časovanie ventilov sa postarali o ďalší nárast výkonu, podľa kompresie od 55 do 63 kilowattov. To zvýšilo maximálnu rýchlosť na 135 km/h. Lepšie jazdné vlastnosti priniesli Volge predné teleskopické tlmiče. Pribudlo aj nové osvetlenie poznávacej značky a modernizovaná spínacia skrinka. Pre exportné trhy vznikla dokonca verzia s pravostranným riadením.
Od roku 1962 už Volga 21 veľa inovácií nepodstúpila. Teda s výnimkou špeciálnych verzií pre ruskú tajnú službu KGB. Naoko bežné Volgy dostali 8-valcové motory s objemom 5,5 litra a výkonom 144 kW! Pochádzali z luxusnej reprezentatívnej limuzíny Čajka a mohli byť spojené s automatickou prevodovkou. Asi netreba zdôrazňovať, na čo tieto špeciály slúžili. Ich hlavnou prednosťou bola maximálna rýchlosť až 170 km/h. Ťažký motor vpredu však zväčšoval nedotáčavosť a znižoval trakciu zadnej nápravy. GAZ to riešil jednoducho – dodatočnou záťažou v kufri. Tieto vzácne exempláre, ktoré však vo svojej dobe naháňali skôr strach, schádzali z liniek od roku 1962 až do roku 1970. Vznikla asi 600-kusová séria.
