Vývoj požiarnych automobilov za posledných sto rokov úzko súvisí s premenami požiarnej taktiky, technickým pokrokom i meniacimi sa potrebami spoločnosti. Už od začiatku 20. storočia sa požiarne vozidlá prestali vnímať len ako prostriedky na dopravu vody – začali sa špecializovať a diverzifikovať podľa typov zásahov a prostredia.

Spočiatku išlo najmä o jednoduché automobilové striekačky či ťažné vozidlá s ručnými pumpami. Postupne však vznikali aj automobilové rebríky, špeciálne dopravné vozidlá, technické a záchranárske vozidlá, či autá pre chemické a priemyselné zásahy. Od 30. rokov sa popri vode začali používať aj pena a neskôr práškové či CO₂ hasivá, čomu sa prispôsobovala konštrukcia techniky.

V stredoeurópskom priestore, predovšetkým v bývalom Československu, sa vyvinula silná tradícia vývoja a výroby hasičských vozidiel. Už v medzivojnovom období sa objavovali účelovo stavané vozidlá domácich značiek – napríklad Škoda, Tatra alebo Praga.

Prvé vozidlá sa objavovali už začiatkom 20. storočia a ich vývoj často odrážal kvalitu vtedajšej automobilovej výroby – raz veľmi pokrokovú, inokedy skôr priemernú. Napriek tomu sa československé podniky dokázali udržať v popredí výrobou automobilov, ktoré technicky i takticky spĺňali požiadavky hasičských jednotiek.

Z povojnovej produkcie možno spomenúť obľúbené cisternové automobily na podvozkoch PRAGA RN, ktoré boli neskôr nahradzované typmi TATRA 805, určenými najmä pre menšie zásahy a zásobovanie. Významný pokrok v schopnosti zasahovať aj v náročnom teréne priniesli vozidlá PRAGA V3S, TATRA 138 a TATRA 148, ktoré slúžili ako základ pre rozmanité nadstavby – od cisterien na vodu a penu, cez penové a technické vozidlá, až po špeciálne vyprosťovacie automobily.

Zároveň sa vo výbave jednotiek čoraz častejšie objavovali aj vozidlá na podvozkoch ŠKODA 706 RTH a RTTN, najma ako dopravné automobily. V 70. a 80. rokoch došlo k širšiemu rozšíreniu zásahových áut na podvozkoch AVIA A30 a A31, ktoré sa uplatnili ako dopravné vozidlá, ľahké technické automobily.